Ak ma niečo vždy skutočne veľmi trápilo, tak to bola moja váha. Všetky ženy, ktoré majú nejaké to kilo alebo dve navyše určite dobre vedia, o čom hovorím. Darmo mi moja mama hovorila, že som ako krv a mlieko, že práve toto sa chlapom páči a že nemusím byť ako ostatné vychrtliny, ktoré sú okolo mňa. Ja by som aj tak radšej chcela byť ako ony. Aby som sa na seba nemusela pozerať v zrkadle a hanbiť sa pred každým mužom za pneumatiku, ktorá mi vykúka spod trička a nohavíc. Najhoršie na tom bolo, že ja som skutočne vždy milovala dobré a nezdravé veci.
Vždy som sa rada dobre a veľa najedla. Nemohla som si pomôcť. Vedela som, že nech sa budem chcieť akokoľvek ovládať, vždy si pôjdem ešte priložiť. A ešte. A ešte trošku. Takto sa to neustále opakovalo, až kým som si nepovedala, že končím. Nie však v tom správnom zmysle, ako by ste si možno mysleli. Prestala som jesť. Odmietala som dať do seba čo i len malé sústo, radšej som pila vodu a pozerala som sa na to, ako sa napchávajú ostatní. Trpela som. Naozaj som priam neuveriteľne trpela, ale pripadala som si ako tučný obor. Dnes už viem, že som taká nebola.
No napriek tomu som si myslela, že som snáď najtučnejšia žena planéty. Mama si však hneď všimla, že so mnou nie je niečo v poriadku a dala mi poriadne veľkú prednášku. Samozrejme, o čom inom, ako o poruchách príjmu potravy. Bol to poriadny šok, pretože dovtedy som o niečom takom skoro vôbec nepremýšľala. Prečo by som to aj mala robiť. Začala som sa teda sústrediť na to, aby som schudla zdravo. Potrebovala som poriadne spalovace tukov, aby som jednoducho prestala mať chuť objedať sa. Jedla som pravidelne, ale v malých porciách a snažila som sa jesť len zdravo. Aj keď, priznávam sa, občas si už dovolím aj malý prehrešok. Cítim sa však výborne. A myslím, že každá žena by si mala uvedomiť, že zdravie je pred ručičkou na váhe.
