Minulý rok bol pre mňa naozaj veľmi ťažký. Myslím si, že to bol jeden z tých rokov, ktorí ľudia označujú ako kritický už len preto, že príde. Aj keď bolo okolo mňa veľmi veľa vecí, za ktoré som mal byť šťastný a vďačný, ja som to tak proste nevnímal. Myslel som si, že je to to najhoršie, čo sa mi v živote stalo. A ja viem, že teraz by som to už riešil inak, no vtedy sa to na mňa sypalo zo všetkých strán. Začalo to tým, že som mal veľké problémy v práci. To bolo niečo, čo ma totálne dorazilo. Problémy v práci znamenali to, že ma mohli každú chvíľu vyhodiť a prepustiť. Nevedel som, čo budem robiť, ak prídem o prácu, preto som si to vybíjal na svojej rodine.
Keď si problémy začnete vybíjať na niekom, kto je vám blízky, začne sa to prejavovať ďalej. Zrazu si uvedomíte, že robíte všetko úplne zle, aj keď nechcete. A zlo vždy priťahuje len zlo.
Potom sme zistili, že je môj otec vážne chorý. Verili sme, že je to niečo, z čoho sa dostane, ale napriek tomu som sa veľmi bál a už to iba pokračovalo. Potreboval som vypnúť a potreboval som moju ženu. Ale keď sme sa mali intímne zblížiť. Proste to nešlo. Erekcia už nefungovala tak, ako mala. Predsa len, tiež som mal svoj vek, vedel som, že už nemám dvadsať a musím s tým niečo robiť.
Najprv som to nechcel povedať mojej žene. Ale tá si hneď všimla, že niečo nie je v poriadku. Veď je predsa len vnímavá a okrem toho si všimla aj to, že s ňou zrazu nechcem spávať.
Hneď vedela, že problém spočíva hlavne v problémoch v práci a v tom, že sa bojím o otca. Tak začala hľadať riešenie aspoň na moju erekciu zo stresu a našla dapoxetine. Neveril som, dokým som to nevyskúšal, ale naozaj musím povedať, že toto mi zabralo priam dokonale. To bolo niečo, čo sa mi naozaj páčilo a s čím som bol stotožený. Som šťastný, že mi moja žena bola oporou. To by mal mať určite každý muž.
